Tomáš Siskovič: Advokácia je alchýmia

Na vysokej škole sa energetike vyhýbal, vlani ho medzinárodný rebríček The Legal 500 zaradil medzi kľúčových právnikov v tejto oblasti. Pracoval na kauze Čistý deň, je supervízorom energetického monitoringu a pre svoju dôslednosť občas zabudne vystúpiť z autobusu. Advokácia je alchýmia, tvrdí advokát TOMÁŠ SISKOVIČ, ktorý bol začiatkom roka 2024 povýšený medzi seniorných advokátov Poláček & Partners.

V advokátskej kancelárii Poláček & Partners pracuješ od marca 2018. Advokátom si od októbra 2021 a nedávno si bol povýšený medzi našich seniorných advokátov. Čo to pre teba znamená?

Beriem to jednak ako prejav dôvery a jednak ako ocenenie za moju prácu predtým.

Ako to myslíš „predtým“?

Myslím si, že u advokáta sa dá práca ohodnotiť až po uplynutí nejakého dlhšieho obdobia. A asi sa za to dlhšie obdobie ukázalo, že môj výkon bol stabilný a klienti boli spokojní. To je u nás, advokátov, tak trochu aj problém, že výsledok mnohých vecí, na ktorých robíme, sa ukáže až oveľa neskôr. Sú konania, pri ktorých až o 3-4 roky. Potom sa, žiaľ, aj menej tešíme zo svojich úspechov. Kým sa totiž prejaví výsledok, človek pomaly aj zabudne, že danú vec riešil a neskorší úspech už potom až tak neprežíva.

Ale boli aj prípady, kde sa rýchlo dostavil výsledok. Napríklad, keď sme riešili jednu veľkú kauzu týkajúcu sa skladovacej povinnosti, ktorá sa týkala najväčších dodávateľov na Slovensku. Aj vďaka našim analýzam, ktoré poukázali na diery v legislatívnom návrhu, resp. na jeho nekoncepčnosť, nakoniec ten návrh padol. Tam sme spravili kus dobrej roboty, ktorú ocenili nielen naši klienti, ale aj iní, ktorí do toho videli. V tom prípade sa výsledok, respektíve ocenenie dostavilo zhruba za rok, čo je na naše pomery celkom rýchle.

Aké povinnosti ti pribudli odkedy si seniorom? Aký je vlastne rozdiel medzi advokátom a seniorným advokátom?

Rozdiel je najmä v tom, že senior má na starosti viac projektov naraz. Kým advokát rieši konkrétnu úlohu od A po Z, senior má takýchto projektov na ktoré dohľadá naraz viacero, a preto si musí vedieť dobre manažovať čas. Zároveň musí vedieť správne manažovať ľudí, a to tak, aby mali zápal pre prácu a aby ich to bavilo. A to je celkom náročné, lebo zároveň musí byť často aj prísny. Tak, ako mne kedysi vložil niekto dôveru do rúk, musím ja teraz dôverovať iným.

Ide ti to alebo sa musíš tieto veci naučiť?

Je to vec, ktorá sa podľa mňa učí roky. Aj ja sa to stále učím. Považujem to za akési advokátske umenie nastaviť veci tak, aby bol každý spokojný: aj klient, aj advokát.

Ako sa plánuješ v týchto veciach zlepšiť?

Ja veľa rozmýšľam o každej situácii, ktorú zažijem. Či som urobil správny krok, či sa nedalo niečo spraviť lepšie. A ak čosi také nájdem, snažím sa z toho poučiť. Okrem toho, najmä v komunikácii s klientmi treba vždy jasne povedať, ako sa veci majú, aby klient vedel, čo môže, respektíve nemôže očakávať.

A čo komunikácia s kolegami, ktorých manažuješ? Akými pravidlami sa riadiš tam?

Ja sa držím pravidla: chváľ verejne a kritizuj medzi štyrmi očami. Vždy, keď viem, že niekto spravil niečo dobre, tak sa ho snažím pochváliť aj pred ostatnými. Pokiaľ je to kritika, prípadne len dobré rady, ktoré som aj ja dostával, tie hovorím osamote. Treba sa naučiť prijať to a potom na tom stavať. Napokon, aj ja mám kopec vecí, o ktorých viem, že by som v nich mohol byť lepší a chcem na nich ďalej pracovať.

Ktoré napríklad?

Nedá mi odovzdať prácu, s ktorou sám nie som spokojný. To je moja silná aj slabá stránka zároveň. Treba však vedieť, kedy prestať. Napríklad s hľadaním a zisťovaním.

Hovoríš teda, že niekedy nevieš prestať hľadať riešenie pre klienta?

Stáva sa to. Poviem si, ach, dám tomu ešte hodinu, a ešte ďalšiu hodinu... V tomto paragrafe alebo judikáte určite bude niečo, čoho sa dá chytiť. A naozaj sa už stalo, že na poslednú chvíľu som našiel niečo super. Lenže potom mi to nedalo pri iných prípadoch a hľadal som odpoveď a hľadal, a hľadal... Advokát však musí vedieť povedať stop. V našej práci existuje riziko, že pri tom kvante informácií niečo prehliadneme, ale treba sa dostať do stavu, keď je to riziko minimálne a dokážem povedať, že riešenie znie takmer s istotou takto. Skrátka, nájsť ten správny čas, kedy si viem povedať, že mám dosť informácií a „pátranie“ môžem uzavrieť.

No a ako teda vieš, kedy je dosť?

Mám pocit, že pri komplexných prípadoch sa len výnimočne stáva, že odpoveď je jasná priamo z právnej úpravy. Často je to celkom alchýmia, lebo tých ciest je veľa. Závisí aj od toho, či ide o spor alebo projekt, a tiež, v akom sme postavení. Či napríklad hľadáme argument „pre“ niečo a za každú cenu musíme niečo nájsť, alebo hľadáme argumenty pre silnejšiu pozíciu klienta v určitom prípade.

Takže tvoja najlepšia vlastnosť – dôslednosť – je zároveň tvojou najväčšou výzvou. Je ešte niečo, v čom by si sa chcel zlepšiť?

Chcel by som mať napríklad vždy nadhľad nad vecami, lebo sa stáva, že som nervózny, ako daný prípad dopadne. Čo je na jednej strane dobré, na druhej strane, aj keď zatvorím dvere do kancelárie, často nesiem ten problém naďalej v hlave.

Je to medzi právnikmi bežné? Je pre vás ťažké nechať za sebou prácu, keď z nej odídete?

No nie je to ako predávať v obchode, ktorý zavrieš a máš čistú hlavu.

To je jasné, ale sú aj iné práce, ktoré sú mentálne náročné, a predsa si ich nenesieme nutne so sebou domov. Je právničina v tomto iná?

Nie vždy, ale keď je niečo dôležité a nenájdeš na to riešenie v práci, tak rozmýšľaš o tom aj cestou domov. Okrem toho, keď máš v hlave veľa informácií, treba čas na to, aby správne zapadli do skladačky. Pamätám si, ako som raz cestoval autobusom, a vtom ma zrazu akoby osvietilo a prišiel som na riešenie problému.

Stalo sa ti, že si pre tuhé premýšľanie nad prácou zabudol vystúpiť na tej správnej zastávke?

Áno, stalo sa mi to cestou do práce. Mal som prestúpiť na iný autobus, ale nechtiac som sa odviezol niekam úplne inam.

A je to podľa teba typické pre právnikov alebo je to iba tebou, respektíve tým, že si taký dôsledný?

Právnik podľa mňa musí byť dôsledný, no asi to tak nemá každý. Bavil som sa o tom s kolegami a niektorí sa nad riešeniami zamýšľajú dokonca aj v sprche. Problémy klientov často vnímame ako vlastné. Potom do toho dáva človek prirodzene väčšiu snahu, len aby to dobre dopadlo. Som veľmi šťastný, keď vieme klientovi pomôcť a naopak, som smutný, keď mu musíme povedať, že no bohužiaľ, nedá sa s tým nič robiť. Respektíve, takmer vždy existuje nejaká cesta alebo riešenie. Lenže niektoré sú reálne, iné menej.

Hovoril si, že si smutný, ak nevieš priniesť riešenie. O tebe je v kancelárii známe, že máš veľmi ľudský prístup ku klientom. Ako to vnímaš ty a ako si buduješ dobré vzťahy s klientmi?

Máme to šťastie, že nielen klienti si vyberajú nás, ale v podstate aj my si vyberáme klientov, takže vnútorne som vždy stotožnený s tým, čo robím. Čo je pre mňa veľmi dôležité. Ja si ani nespomínam na žiadnu negatívnu skúsenosť s klientom. Dôležité je, aby sme sa s klientom vedeli otvorene priateľsky porozprávať. Aj keď sme mali ťažké prípady a bolo treba klientovi povedať niečo, čo sa mu nemuselo páčiť, vždy sme mu úprimne komunikovali, ako sa veci majú. Čiže je tam vždy úprimnosť a potom aj radosť v tom pracovnom vzťahu. Nedávno mi jedna klientka napísala, že sme jej veľmi pomohli. Po takýchto správach sa mi aj lepšie pracuje, lebo vidím, že to čo robím, má zmysel.

Hovoril si, že negatívne spomienky nemáš. Pamätáš si niečo veľmi pozitívne, ľudské s klientom?

Veľmi som sa tešil, keď sme vyhrali prípad Čistý deň. Nad tým sme strávili strašne veľa hodín. Stovky hodín. A mal som veľkú radosť, že to dopadlo pre pani Blahovú dobre. Mal som pocit, že tým pomáham nielen jej, ale možno aj spoločnosti.

Klienti nám tiež zvyknú ďakovať, že sme im zachránili biznis. Iní hovoria, že sa ešte nestretli s takouto prácou, čo samozrejme, rovnako poteší.

S takouto prácou? Čo tým mali na mysli?

Myslím tým kvalitu práce. Tá je u nás podľa mňa nastavená vysoko. Keď navyše klienti vidia, že nejde len o kvalitu, ale že aj náš prístup je trochu iný, než býva u právnikov zvykom, je to potom podľa mňa pre nich veľmi hodnotný „balík“.

Klienti väčšinou ďakujú mailom, no ja viem o jednej situácii, keď ti jedna klientka bola taká vďačná, že ťa chcela vystískať.

Aha, áno. Hovorila to však kolegom, nie priamo mne. Povedala, že je taká šťastná, že by ma najradšej objala, keby mohla. To bolo veľmi milé.

Medzinárodný rebríček The Legal 500 ťa vlani zaradil medzi kľúčových právnikov (key lawyers) v energetike. Je táto oblasť tvoja srdcovka? Prečo?

Keď som mal na univerzite oblasť súvisiacu s energetikou, bol som si istý, že s ňou nikdy robiť nebudem. Vôbec som jej nerozumel, nechápal som, prečo sa v nej rozlišujú rovnaké pojmy ako preprava a distribúcia. Až neskôr som pochopil, že to nie je to isté. V advokácii som teda začal v iných oblastiach a na rôznych projektoch. Postupne pribúdali aj prípady z oblasti energetiky a čím viac som sa v energetike šprtal, tým viac ma to začalo baviť. Mám pocit, že energetike človek skutočne porozumie až po niekoľkých rokoch a stále by som nepovedal, že som úplný expert na energetiku. Ale čím lepší mám prehľad, tým viac ma to baví.

No ale ako si začal robiť na prípadoch v oblasti energetiky, keď si tomu nerozumel a ani si to robiť nechcel?

Bol som hodený do vody. Keď som začínal, bol som v energetike na bode nula. O tej oblasti som nevedel nič. Išlo to postupne.

To muselo byť dosť náročné.

Energetika je veľmi ťažká právna oblasť. Keď si myslíš, že si šikovný právnik a začneš robiť energetiku, tak zistíš, že tvoje doterajšie poznatky nestačia. Začínaš naozaj akoby odznova sa tie veci učiť. Ale keď to zvládneš, tak ťa to nabije, povzbudí.

Čomu sa v rámci energetiky predovšetkým venuješ?

Momentálne mám na starosti najmä veci týkajúce sa dodávateľských vzťahov, napríklad zmluvy, obchodné podmienky, revízie základných typov zmlúv, ktoré v tejto súvislosti uzatvárajú dodávateľ, odberateľ, výrobca elektriny atď.

Ďalej sú to rôzne analýzy, ktoré s tým súvisia. Napríklad týkajúce sa flexibility či agregácie. Našimi klientmi sú aj priemyselné parky s miestnou distribučnou sústavou, tak tam, keď začínajú s výstavbou zdroja, treba zastrešiť všetky tie zmluvné vzťahy, ktoré pritom vznikajú. Vzťahy voči výrobcovi, dodávateľom, distribučným spoločnostiam, ktoré majú vlastné prevádzkové poriadky a dávajú na výstavbu povolenie.

V Poláček & Partners pravidelne pripravuješ, respektíve supervízuješ aj naše každomesačné energetické monitoringy, takže máš vynikajúci prehľad. Čo sú podľa teba najväčšie výzvy energetickej politiky a legislatívy v súčasnosti?

V poslednej dobe sa dosť skloňujú veci, ktoré prišli zo zimného energetického balíčka, ako napríklad flexibilita a agregácia. Energetické spoločenstvá, akumulácia a zdieľanie elektriny sú tiež nové míľniky. Po dlhom čase to prinieslo nový vietor na trh a teraz sa s tým postupne začína oboznamovať aj ten náš trh, začínajú sa riešiť nové projekty, ktoré doteraz neboli ani možné. Dlho sme totiž mali – nazval by som to –  obdobie temna. Nič sa nedalo stavať, riešiť, boli obmedzené výstavby zdrojov a teraz sa to posledné roky trochu rozbehlo a posunulo vpred.

Okrem toho, máme tu pozostatky energetickej krízy. Bude tiež zaujímavé sledovať, čo sa bude diať, keď cena komodity klesne alebo, naopak, keby cena elektriny a plynu opätovne stúpla. Na trhu vládla taká paradigma – stálica, že elektrina je lacná. Lenže to sa zmenilo. Pravdepodobne už nikdy nebude taká lacná, ako sme boli doteraz zvyknutí, a uvidíme, čo prinesie budúcnosť.

Ty subjektívne očakávaš aký vývoj v tomto ohľade?

Ja si myslím, že sa to bude postupne zlepšovať a ceny pôjdu ešte dolu, pokiaľ sa na trhu nestane niečo neočakávané.

Poučili sme sa podľa teba z energetickej krízy, ktorá nastala po vypuknutí vojny na Ukrajine?

Dnešná cena elektriny je závislá od globálnej situácie na celom svete. To, že bola vojna, je len jeden z faktorov, ktorý tam zohral rolu. Niektoré faktory boli aj prírodné, ktoré sa v zásade nedajú veľmi ovplyvniť. Treba sa z toho poučiť do budúcna, aby sme na takéto výkyvy boli lepšie pripravení. Zároveň je otázne, či sa spravilo všetko pre to, aby sa už teraz domácnosti naučili šetriť spotrebu elektriny a boli pripravené na to, že cena elektriny pre tento segment skôr či neskôr stúpne. Teraz totiž máme zastropované ceny v domácnostiach a tie domácnosti nevidia realitu trhovej ceny, a preto v zásade nikto nemá dôvod šetriť elektrinou. Dotácie, ktoré štát dáva na elektrinu, to sú neskutočne veľké peniaze, miliardy. To sa nedá takto dotovať donekonečna a raz to bude musieť skončiť. Z môjho pohľadu je preto dôležité, aby boli domácnosti postupne pripravované na zmenu ceny, teda aby nepocítili náhly veľký skok, ktorý by potom finančne nevedeli zvládnuť.

Poďme na nepracovné témy. Čím sa zvykneš odreagovať od práce, aké máš koníčky?

Je toho veľa, no nemám na všetko dostatok času. Mám rád šport, knihy, hudbu, filmy, som rád, keď môžem ísť niekam do prírody na prechádzku s priateľkou, to je relax. Viem sa tešiť aj z mála. A čo mám strašne rád a čo mi vie dať energiu na dlhú dobu, je cestovanie. Rád objavujem nové krajiny. Keď sme navštívili Peru, z toho som potom čerpal ešte pol roka.

Nie si ty náhodou Strelec?

Som, hej.

Máš nejaký cestovateľský sen?

Veľmi by som si chcel ísť na Island. Aj Afriku by som rád videl, ale mám pred tým zatiaľ celkom rešpekt, jednak kvôli chorobám a jednak kvôli bezpečnosti.

Vidím tam za tebou v rohu aj gitaru...

Áno, hrávam na gitare. Ja som chodil aj na ZUŠ, takže často hrám klasiku, ale mám rád aj také, povedal by som, že už old school kapely, ako sú Guns N´ Roses či Metallica.

Na teambuildingoch však s tebou gitara ešte nebola.

Nedávno sme sa s kolegom Ďurom, ktorý tiež hrá na gitare, bavili, že by sme mohli raz priniesť aj gitaru. Ale hlavne, rád by som sa do toho opäť viac dostal, lebo to, ako som hral voľakedy, to je úplne iný level. Po základnej umeleckej škole sa dalo ísť ďalej už len na konzervatórium, a vedel som, že zas až taký talent nie som.

Všetko sa dá predsa naučiť. Koniec koncov aj energetika...

To je pravda. Dokonca sa mi raz stalo, že na jednom pohovore na potenciálneho zamestnávateľa veľmi zapôsobilo, že viem hrať na gitare. Pamätám si, ako mi konateľ hovoril, že to nie je len o tom, že hrám na gitare, ale dôležité sú tie vlastnosti, ktoré sa k tomu viažu, teda že človek musí byť pri učení hry na gitaru dôsledný a trpezlivý.

Tak ti prajem, nech máš viac času na hudbu a tvoje koníčky.

Ďakujem. No to je aj o manažmente seba samého. Ja mám nevýhodu v tom, že som nočný typ, takže sa akoby „zobúdzam“ až o dvanástej a potom mám celý deň posunutý. Doobeda sa ešte len rozbieham a poobede som oveľa produktívnejší.

Vidíš, ja som vedela, že tento rozhovor mám naplánovať až na tretiu poobede.

Problém je v tom, že mne to naozaj vo večerných hodinách myslí lepšie a za pár hodín často preukážem mimoriadnu efektivitu či prídem na skvelé riešenia, čo by som len ťažko dokázal cez deň v práci. Zároveň je pre mňa prirodzené chodiť spať neskoro v noci, približne okolo jednej v noci. Rád by som to však zmenil a nastavil sa viac na denný režim. Aj preto čítam teraz knihu Prečo spíme. Podľa tejto knihy 40 percent ľudí sú denné typy, asi 30 percent sú neutrálne typy niekde na rozmedzí medzi denným a nočným typom, a napokon, 30 percent sú nočné typy. A tí, ak ráno vstanú skôr, tak sú naozaj unavení. Genetika ťa teda nepustí, nedá sa len tak ľahko preorientovať.

Ktovie, možno raz aj na to príde a zamestnávatelia na to začnú brať ohľad.

Pre mňa by to bolo ideálne, ale momentálne celý svet funguje na princípe, že všetko treba riešiť ráno, respektíve doobeda, takže to nie je jednoduché nastaviť.

Už sa rozpráva v spoločnosti o štvordňovom pracovnom týždni, možno aj harmonogram pre nočné sovy raz bude realitou.

A ty si vieš predstaviť, že by mal advokát štvordňový pracovný týždeň?

Samozrejme. Veď pointa je, že na rovnaké množstvo práce bude menej pracovných dní, takže sa bude musieť všetko spomaliť. Logicky sa to nestihne tak rýchlo ako predtým. Teraz sme zvyknutí na to, že všetko dostaneme okamžite. Potvrdenie, odpoveď na mail, zásielku... všetko chceme ihneď. Pred pár rokmi trvali tieto veci dlhšie, my sami si to čím ďalej, tým viac zrýchľujeme.

Trend je naozaj taký, že doba sa zrýchľuje. Myslím, že aj pandémia koronavírusu veľa vecí urýchlila. Online meetingy kedysi neexistovali. Teraz je prirodzené, že ak treba, vieme sa dohodnúť na „stretnutí“ hoci aj o pol hodiny.

Čo je síce na jednej strane super, na druhej strane nám to rýchlo tempo môže aj uškodiť, nemyslíš?

No bude zaujímavé sledovať, ako sa tieto veci vyvinú. V tomto ohľade je veľkým míľnikom aj umelá inteligencia. Určite prinesie zmeny. Veľké kancelárie už teraz dávajú do AI milióny eur a je to otázka, či to nenahradí poradenstvo „menších“ advokátov, ktorí častejšie radia aj v jednoduchších prípadoch, pri ktorých sa dá nájsť odpoveď v zákone. Zadáš otázku do počítača a za pár sekúnd dostaneš odpoveď. O nás sa až tak veľmi nebojím, lebo pracujeme na špecifických veciach trochu inej náročnosti, ale v menej náročných veciach môže dôjsť k zmene. Napríklad Chat GPT už teraz dokáže pripraviť jednoduchšie zmluvy. A to sme iba na začiatku. Ktovie, aké to bude o niekoľko rokov, a to nielen v práve, ale povedzme aj v medicíne. Takže myslím si, že platí heslo: the future is now.

Narodil sa v roku 1991 v Prešove. Vyštudoval právo na Univerzite Komenského v Bratislave. Už popri štúdiu pôsobil ako právny asistent a po skončení univerzity pracoval ako advokátsky koncipient v advokátskych kanceláriách, kde sa aktívne venoval komplexnému riešeniu súdnych sporov. V Poláček & Partners sa od roku 2018 venuje najmä oblasti regulácie a podpory obnoviteľných zdrojov energie a právnym vzťahom súvisiacim s výrobou, distribúciou a dodávkami energií. Tomáš publikuje odborné články a pravidelne prednáša na energetických konferenciách. Je tiež spolutvorcom a supervízorom našich pravidelných mesačných noviniek v oblasti energetiky, ktoré sú zverejňované na známych energetických portáloch.