Vladimíra Muravská: Asi som exot, ale na work-life balance nedám dopustiť

Po rokoch strávených vo významných európskych inštitúciách sa vrátila na Slovensko. Vyskúšala prácu v štátnej správe, od marca 2023 je členkou tímu Poláček & Partners. Má vynikajúci prehľad v slovenskej, poľskej a európskej energetickej politike a legislatíve. Vraví o sebe, že je naivný exot a miluje výzvy. Aj to je jedna z našich špecialistiek na energetiku, VLADIMÍRA MURAVSKÁ.

Text: Marta Rajková/Poláček & Partners 

Po vysokej škole si pôsobila v Európskej komisii, konkrétne v DG ENER (Generálne riaditeľstvo pre energetiku). Na čom si tam pracovala?

V DG ENER som pracovala v rámci horizontálnej jednotky, ktorá spájala energetickú politiku a energetické právo a zároveň vytvárala stratégiu do budúcnosti. Bol to veľmi obohacujúci zážitok, lebo to bolo v období, kedy sa pripravoval takzvaný „Zimný energetický balíček“. Mohla som tak nahliadnuť do toho, akou cestou sa bude uberať energetická politika v čase, keď to bolo také rozhodujúce. Zároveň sa v tom období uzatvárala Parížska dohoda o zmene klímy, ktorá bola kľúčová aj z pohľadu ďalšieho smerovania európskej energetickej politiky. Za pomerne krátky čas som sa naučila veľmi veľa.

Potom si dostala ponuku z Európskeho parlamentu. Tam si robila čo?

Bola som parlamentnou poradkyňou poslanca Európskeho parlamentu, Miroslava Mikolášika. On bol stálym členom ENVI výboru (Výbor pre životné prostredie, verejné zdravie a bezpečnosť potravín, pozn. MR/PP) a okrem iného aj náhradným členom vo výbore ITRE (Výbor pre priemysel, výskum a energetiku, pozn. MR/PP). Mali sme vtedy na stole napríklad revíziu smernice o obnoviteľných zdrojoch, ktorá sa pripravovala. Dávali sme veľa pozmeňovacích návrhov. Bol to akýsi pohľad „do kuchyne“ tvorby európskej legislatívy. A mala som pritom veľkú slobodu i priestor napríklad písať články.

Ako sa ti podarilo dostať do týchto významných európskych inštitúcií? Čo ti podľa teba otvorilo dvere?

Po práve na Univerzite Komenského v Bratislave som absolvovala postgraduálne štúdium na College of Europe, konkrétne na jeho Natolinskom kampuse vo Varšave. College of Europe je v bruselskej bubline veľmi známe a myslím si, že práve diplom odtiaľ bol pre mňa vstupenkou ďalej. Moja špecializácia bola energetická politika a právo EÚ s geografickým zameraním na Európsku susedskú politiku . Mňa zaujímal východný smer, to znamená Ukrajina, Azerbajdžan, Arménsko či Bielorusko. Prirodzene, študovali sme pritom aj vplyv Ruska. Bolo to totiž presne v čase, kedy sa začalo veľa hovoriť o sekuritizácii energetiky. Únia si uvedomila, že sa nemôže spoľahnúť na jedného externého dodávateľa plynu a začala diverzifikovať zdroje. Veľmi zaujímavý bol napríklad Azerbajdžan, a to z pohľadu budovania tzv. „Južného plynového koridoru“.

Nelákalo ťa potom ísť pracovať práve do týchto stredoázijských republík? Je to predsa len nezvyčajné, priam exotické.

Ale lákalo. Chcela som ísť takpovediac „do terénu“. Rozmýšľala som nad Ruskom alebo Ukrajinou. Ale v rámci mojej bubliny spolužiakov na College of Europe bol istý spoločenský tlak, že sa musím uchádzať o nejakú pozíciu v inštitúciách  EÚ a jediné, čo mi dávalo zmysel, bolo spomínané DG ENER. A ono to vyšlo! Takže to narušilo tie moje exotickejšie plány, ale neľutujem to. Navyše, práve sa pracovalo na rozhodnutí Európskej komisie, ktoré zavádzalo nové pravidlá pre uzatváranie zmlúv o dodávke plynu medzi členskými štátmi EÚ a tretími krajinami, teda hlavne Ruskom. Takže sme neriešili iba internú politiku EÚ, ale nabralo to aj medzinárodnú dimenziu, čo ma veľmi bavilo.  

Potom si sa však vrátila do Poľska.

Áno. Z osobných dôvodov som sa rozhodla presťahovať sa do Varšavy a tam som dostala ponuku z kampusu College of Europe, na ktorom som predtým študovala. Mojou úlohou bolo vytvoriť inštitút, ktorý by sa orientoval na energetické, klimatické a environmentálne otázky z akademického pohľadu. Mala som teda vytvoriť akademický program, čiže predmety, ktoré sa budú vyučovať v rámci tohto smerovania a zároveň vybudovať vzťahy s medzinárodnými organizáciami. Vďaka tomu som napríklad spolupracovala s expertmi zo Svetovej banky, z Európskej komisie i zo Sekretariátu Energetického spoločenstva.

Nahliadla si teda do európskej, poľskej a teraz aj slovenskej energetickej politiky. Aké rozdiely si si všimla v jednotlivých krajinách či oblastiach Európy?

To je veľmi zaujímavá otázka, lebo sú to akoby rôzne „mini-svety“, pričom každý má svoje špecifiká a priority. Európska komisia a Parlament posúvajú legislatívu, pričom niekedy narazia na Radu, kde sú zastúpené všetky členské štáty. Každá krajina má totiž svoje vlastné predstavy a problémy, s ktorými sa musí popasovať.

Napríklad aké?

Poliaci majú najväčší problém s energetickou transformáciou, teda najmä s prechodom z uhlia na obnoviteľné zdroje. Už je to omnoho lepšie ako to bolo pred 3-4 rokmi, ale ide to pomaly, lebo na uhlie sú tam naviazané mestá, regionálne oblasti uhoľných baní a vlastne celá infraštruktúra. Ide o proces takzvanej spravodlivej transformácie, ktorý  má ďalekosiahle spoločenské dopady. No mala som pocit, že v Poľsku veci v týchto technickejších oblastiach  fungujú. Oni sa jednoducho rozhodnú a implementujú to šokujúco efektívne. Napríklad aj z pohľadu čerpania eurofondov sa od nich máme čo učiť. My Slováci máme tendenciu Poliakov podceňovať, ale nie je to správne.

A pokiaľ ide o Slovensko? Aké problémy máme podľa teba my?

Napríklad v oblasti rozvoja obnoviteľných zdrojov vnímam obrovské byrokratické bremeno, a to v rôznych smeroch. Mnohé procesy trvajú strašne dlho. Napríklad proces EIA (Environmental Impact Assessment = posudzovanie vplyvov na životné prostredie, pozn. MR/PP) je dlhý a komplikovaný. V rámci REPowerEU sa síce plánujú viaceré pozitívne zmeny, ale máme pred sebou ešte veľa práce. Tiež napríklad čerpanie eurofondov je mizerné.

Čo by sme mali spraviť, aby sa procesy zefektívnili?

Ja si myslím, že netreba vymýšľať koleso. Mali by sme sa inšpirovať dobrými praktikami a skúsenosťami. V rámci V4-ky napríklad práve tými Poliakmi, pokiaľ ide o čerpanie fondov. V oblasti rozvoja verejných politík všeobecne by sme si zasa mohli lepšie určovať priority. Napríklad v rámci formovania plánu obnovy síce o to bola veľká snaha, ale napokon sme toho pokryli strašne veľa a plošne. Väčší zmysel by možno malo zamerať sa na najväčšie problémy a do nich investovať maximum zdrojov a úsilia. Na to však treba aj rozhodnutia postavené na dátach a predovšetkým dostatok ľudských zdrojov vo verejnej správe, o ktorých vieme, že chýbajú.  

Tento názor si si zrejme spravila aj vďaka tomu, že si vo verejnej správe pracovala. Z Poľska si totiž odišla na Slovensko a dostala si prácu na Ministerstve hospodárstva SR. Nebol to šok ocitnúť sa po všetkých tých európskych inštitúciách v slovenskej štátnej správe?

Práve naopak. Ja som hľadala možnosti uplatnenia na Slovensku a zamerala som sa vyslovene na štátnu správu. Ja som totiž taký naivný typ. Chcela som byť prínosná. Chcela som tu zužitkovať to, čo som sa naučila vonku. Dokonca som si myslela, že tu ešte hmatateľnejšie uvidím výsledky svojej práce.

Povedala si, že si bola naivná. Mám to chápať tak, že si napokon zostala sklamaná či rozčarovaná?

To zasa nie. Ja som si najprv ani nemyslela, že by ma na sekciu energetiky vôbec vzali, keďže som nemala také tie „technické“ zručnosti a vedomosti. Ale vzali ma a ja som na to bola veľmi pyšná. Veľa som sa naučila a stretla som tam veľa šikovných ľudí. Na druhej strane som, samozrejme, narazila na byrokratické procesy, ktoré som považovala za zbytočné. Byrokracia však existuje aj v Európskej komisii či na akademickej pôde.

Odišla si preto z ministerstva?

Nie a ani som neodchádzala s tým, že by som bola sklamaná. Mala som šťastie, že som pracovala s kompetentnými ľuďmi a na implementácii plánu obnovy aj v úzkej spolupráci s Úradom vlády, presnejšie s jeho časťou, ktorá sa volá NIKA – Národná implementačná a koordinačná autorita, a tam boli tiež ľudia, ktorí mali drive, chceli zlepšovať veci, takže sa mi s nimi veľmi dobre spolupracovalo. Dostala som však ponuku od Poláček & Partners a chcela som to skúsiť, inak by som na ministerstve pracovala dodnes.

Od marca tohto roka si teda členkou nášho energetického tímu. Čomu sa predovšetkým venuješ?

Sú to najmä podporné služby, teda vyrovnávací trh, poskytovanie regulačnej elektriny, tiež nové modely na trhu s elektrinou, ktoré boli zavedené transpozíciou smernice o spoločných pravidlách na vnútornom trhu s elektrinou, ako je agregácia, poskytovanie flexibility. Pracovala som aj na tom, ako zlepšiť právne predpisy v súvislosti s energetickou krízou. Docieliť to, aby nejaké budúce krízy nespôsobovali dramatickú situáciu na trhu pre poskytovateľov regulačnej elektriny. Zaujímavá je tiež zmluvná agenda. Musím však povedať, že tu v Poláček & Partners nemáme jednoduché prípady. Povedali mi to hneď na začiatku a potvrdzuje sa mi to.

Keď dostaneš zložitý prípad, čo robíš? Ako postupuješ?

No hneď ako som nastúpila, sme mali prípad, s ktorým sme sa nevedeli pohnúť. Mysleli sme si, že je neriešiteľný, ale išli sme na to s chladnou hlavou. Určili sme si, že musíme zanalyzovať relevantnú európsku právnu úpravu a zhodou okolností aj poľskú úpravu. Potom sa bolo treba presunúť k slovenskej právnej úprave a zistiť, čo by sa dalo robiť. Tie dvere sa počas toho procesu postupne otvárajú, každým krokom sa človek dozvedá viac a spája súvislosti. Takže do veľkej miery je to o kreativite a hĺbkovom štúdiu danej veci. Doposiaľ vždy prišlo riešenie. A to je krásny pocit malého víťazstva, keď na začiatku vyzerá niečo beznádejne, no predsa dokážeme vyprodukovať dobrý výstup.

Hovoríš, že „prišlo riešenie“, ale ak tomu dobre rozumiem, nie je to o tom, že by ťa náhle takpovediac osvietilo, ale skôr je to o systematickej práci.

Áno, mne sa väčšinou neosvedčuje nejaké voľné premýšľanie. Keď nechceme strácať čas a chceme ísť na istotu, tak inak, než tou mravčou analytickou robotou sa to nedá dosiahnuť. Hlavne tie technické veci, ktoré riešime. Človek nad tým môže premýšľať, ale na konci dňa si aj tak musí sadnúť a dôsledne si to naštudovať.

Momentálne si u nás advokátskou koncipientkou. Je niečo čo ťa pri práci v advokátskej kancelárii zaskočilo?

V advokácii sa musím v porovnaní s predchádzajúcimi prácami prísnejšie držať počtu hodín určeného pre daný prípad. Kladie sa veľký dôraz na maximálne efektívne využitý čas a presné sledovanie zadania klienta a jeho potrieb. Je to ale vec, o ktorej som vedela, že príde.

Prečo si sa vlastne dala na kariéru advokátky?

Ja som sa chcela zase niečo nové a iné naučiť. Mám pocit, že táto práca podporuje aj moje analytické myslenie. Trénujem si ho a aj v technických vedomostiach vypĺňam medzery, ktoré som mala pocit, že mám. Nesmierne veľa sa tu učím, čo je na jednej strane veľmi náročné, na druhej strane je to investícia do seba a mojej odbornosti. Cením si aj čas, ktorý do nás dávajú kolegovia, najmä Jozef Hudák a Juraj Ondrejka, a že nám odovzdávajú svoje know-how, ktoré by som nikde inde nedostala.

Iste, ale do veľkej miery je to tvoja zásluha. V mojich očiach si typický pracant, makáš na sebe a si aj jedna z prvých, ktorí ráno prichádzajú do práce.

Je to tak, ale je to aj tým, že mám malého syna, takže popoludnia mám v porovnaní s inými kolegami obmedzené. Ak si to vyžaduje práca a potrebujem na niečo viac hodín, tak si to musím vziať domov, čo nemám rada, takže radšej chodím do práce skôr.

Musíš tejto práci veľa obetovať?

V prvých mesiacoch som to tak vnímala. Keď som mala ten spomínaný ťažký prípad, pracovala som aj cez víkendy a počas voľna. V rodine sa to stretlo s veľkou nevôľou. A vtedy som si aj položila otázku, či je pôsobenie v advokátskej kancelárii skĺbiteľný s plnohodnotným rodinným životom.

A je?

Túto otázku zatiaľ nemám zodpovedanú. Po štúdiách som mala pocit, že mám nekonečné množstvo času a energie a mala som až také workoholické sklony, no keď som na vlastnej koži zistila, čo nevybalansovaný život dokáže spôsobiť, ako sa dokáže prejaviť na zdraví, tak som sa naučila klásť väčší dôraz na balans.

Ako dosahuješ ten balans?

Naučila som sa to ešte v zahraničí, no riadim sa tým hlavne odkedy sa mi narodil syn: nebrať si prácu domov. Radšej byť maximálne možne aktívny v práci a ak je to možné, niečo dorobiť na druhý deň, ale nebrať si robotu domov. Doma sa venujem synovi, rodine, zdraviu a športu. Mám napríklad veľmi rada beh a full body tréningy. Asi som tak trochu exot, lebo ten balans sa snažím dodržiavať aj na Slovensku. Som rada, že aj v Poláček Partners to považujú za dôležité a odrážajú to aj vo firemnej kultúre a vzťahoch.

Myslíš si, že v zahraničí funguje work-life balance lepšie ako u nás?

Áno, myslím si to. Aj preto som povedala, že sa cítim ako exot, lebo mňa šokovalo, že Slováci si bežne berú v lete iba jeden týždeň dovolenky. Naopak, vo Francúzsku, keďže som stážovala na ambasáde v Paríži, viem, že je to 4 až 6 týždňov v lete. Využívajú to na to, aby nabrali nové sily. Podľa mňa ten týždeň na Slovensku je nedostatočný. Mám pocit, že u nás dobieha akýsi zlozvyk predchádzajúcej generácie, že si myslíme, že čas strávený v práci odráža to, koľko tej práci dávame. Že čím dlhšie tam sme, tým sme dôležitejší a prospešnejší pre svoju inštitúciu či firmu. Pričom to vôbec nemusí byť pravda. Ja to skôr vidím tak, že treba dbať na efektivitu v práci a venovať čas aj rodine a zdraviu.

Ako byť čo najefektívnejší v práci a neprokrastinovať?

Je to niekedy ťažké, najmä keď máš dobrých kolegov, s ktorými šéruješ kanceláriu. No môj zaručený tip sú štuple do uší. Keď si dám štuple, odrazu som vo svojom svete a dokážem veľmi efektívne pracovať.

Aký je tvoj kariérny cieľ v Poláček & Partners, respektíve v advokácii ako takej?

Chcem byť užitočná a dobrá v tom, čo robím. Nemám inklináciu šplhať sa po rebríčkoch. Nechcem byť veľké právnické zviera či partnerka. Skôr sa chcem učiť nové veci, lebo mám rada výzvy. Rada by som bola prínosom pre firmu a zároveň mala pocit, že kontinuálne rastiem. Tak to cítim.

A keď sme už spomenuli tie dovolenky, prezraď, kam sa chystáš v lete?

Ideme pocestovať Slovinsko a Chorvátsko a máme v pláne aj nejaké menšie výlety po Slovensku. 

____

Vladimíra Muravská

Narodila sa v roku 1988, pochádza z Humenného. Študovala právo na Univerzite Komenského v Bratislave a na Štokholmskej univerzite a Európske interdisciplinárne štúdiá so špecializáciou na energetiku na College of Europe. Absolvovala viaceré odborné stáže na Slovensku, v Štokholme a v Paríži. Pôsobila v Európskej komisii (DG ENER), v Európskom parlamente a na College of Europe. Do kancelárie Poláček & Partners prišla zo sekcie energetiky Ministerstva hospodárstva SR, kde pracovala ako špecialista na energetickú a surovinovú politiku. Ovláda anglický, francúzsky a poľský jazyk. 

Vladka tiež pravidelne a rada píše odborné články. Prečítajte si jej najnovší: Povoľovacie procesy pri OZE budú rýchlejšie.